Keď jedno odporúčanie je niekedy viac ako množstvo prečítaného materiálu.

Som úplne obyčajná žena tesne pred dôchodkom. Od iných žien v mojom veku sa líšim asi len tým, že sa v porovnaní s priemerom viac usmievam a viac športujem. Vždy som mala rada tanec a keď som pred ôsmimi rokmi objavila zumbu, doslova som sa zamilovala. Zumba dala môjmu životu nový rozmer. Stala som sa sebavedomejšou, sršala som energiou, na problémy som sa dokázala pozerať s nadhľadom. Získala som množstvo nových priateľov a tiež nezabudnuteľných zážitkov. A tu zrazu pred dvomi rokmi – bác!! Doslova zo dňa na deň zdravotné problémy, bolesti, ani pohnúť ľavou rukou. Kdeže nejaké športové aktivity, bola som rada, keď sa mi podarilo vydržať 20-minútovú cestu trolejbusom do práce. Skončila som u neurológa. Diagnóza: vysunuté 2 platničky v oblasti krčnej chrbtice, zúženie kanála krčnej chrbtice, výrastky. Lieky, obstreky, rehabilitácie. Po pol roku sa bolesť dostala do štádia „znesiteľná“, ale pretrvávala. Neurológ mi oznámil, že momentálne pre mňa urobil všetko, čo sa dalo vzhľadom na môj stav. Keďže je to fakt dobrý lekár a dôverujem mu, zobrala som to ako realitu – ale ostala som tým hlboko sklamaná. Toto má už byť celé?? Život s chronickou bolesťou?? Bez zumby, alebo aspoň nejakého menej náročného druhu pohybu?? Nie, ďakujem, neprosím si!! Bolo mi jasné, že si musím pomôcť iným spôsobom. Veľa som googlila a začala som sa zaujímať o rôzne metódy, ktoré by mi mohli pomôcť, a tiež pracoviská, kde tieto metódy využívajú. Nakoniec mi pomohla náhoda. Parťáčka zo zumby mi spomenula, že keď ona mala problémy, pomohli jej v Silovom inštitúte (SI). Keďže jedno odporúčanie je niekedy viac ako množstvo prečítaného materiálu, rozhodla som sa vyskúšať to tiež.  Zo začiatku som mala trochu obavy, ale ukázalo sa, že zbytočné. V SI ma na úvodnom sedení vypočuli, pozreli si moje zdravotné záznamy a odborne mi vysvetlili, čo by mi mohlo pomôcť. Ešte stále som si mohla rozmyslieť, či do toho pôjdem, ale už som bola viac-menej rozhodnutá. V prvom rade bolo treba zbaviť ma bolesti a potom ma v tomto stave udržať. Žiadne zázraky na počkanie – len pár mesiacov poctivého cvičenia pod odborným dohľadom. Najprv individuálne, neskôr už v skupinke. Z času na čas sa dostavil pocit, že to nezvládnem, ale keď som cítila, že bolesť v ramene postupne ustupuje, že začínam byť všeobecne mobilnejšia a silnejšia, vedela som, že to nevzdám. Chodím do SI 1,5 roka a vďaka šikovným trénerom som fyzicky úplne niekde inde, ako predtým. Tréningy ma bavia a veľmi, veľmi sa teším, že som napriek zdravotným problémom neskončila odpísaná na gauči. Ide to, aj keď len postupne a niekedy pomalšie, ako by si človek želal a predstavoval. Len treba chcieť a nenechať sa odradiť rečami typu „v Tvojom veku je bolesť normálna“. A tú zumbu si tiež ešte pôjdem vyskúšať – len neviem kedy, lebo si musím urobiť čas medzi tréningami v SI, tie rozhodne nevynechám. 🙂